Bol som vystavený hrubému nátlaku, do ktorého jeden zo živnostníkov zapojil aj popradskú mafiu. Dostal som sa do veľmi vážnych problémov. Mal som však už rodinu. Moje postavenie bolo oveľa ťažšie, ako v roku 1988. Nevedel som čo ďalej. Zlomiť ma sa im však nepodarilo ani vtedy.
V čase opisovaných problémov som bol cez človeka z KDH (teda z bývalej tajnej cirkvi) zoznámený s ľuďmi (M.H. a cez neho I.O.), s ktorými som začal spolupracovať a podnikať. Z predošlých problémov som sa nejako horko-ťažko vyhrabal. Až o niekoľko rokov neskôr som sa dozvedel, že títo ľudia vyvíjali na Slovensku aktivity v prospech českej Bezpečnostní informační služby (BIS). V tom čase som bol veľmi naivný a dôverčivý človek. Nepoznal som žiadne nástrahy spravodajských služieb a nič som netušil ani o nejakej Svätej stolici. Už vtedy som však mal inovatívne nápady a vedel som pracovať. Takto som sa stal užitočným predmetom spravodajských a podnikateľských operácií BIS, hoci som o tom nevedel. Kým išlo všetko hladko, nič sa nedialo. Akonáhle som prestal podávať vysoký výkon, BIS spustila operáciu na moje zlomenie a následné ovládnutie.
Stalo sa to v roku 2004, kedy som bol ako ochotný dôverčivý blbec vtiahnutý do operácie, ktorá sa stala mojou pascou. Operácia BIS vrcholila v Miláne tým, že som bol olúpený o veľké cudzie peniaze (dnes mi je jasné, že organizátori si v tejto operácii prišli na svoje…). Zodpovednosť však zostala na mne. Začalo sa obdobie brutálneho nátlaku, ktorému som bol vystavený. Čiastočne sa tento nátlak preniesol aj na moju manželku. Deti sa mi až na jednu nepríjemnú udalosť pri aute podarilo ochrániť. V jednom momente som pochopil, že hlavný vykonávateľ opísanej operácie mi klame. Okamžite som sa vzoprel a druhý krát som sa odmietol podriadiť bez ohľadu na to, čo ma to bude stáť. Tento krát ma to stálo veľa. Kalenie Skaly vstúpilo do svojej brutálnej fázy.
Dostal som sa do absolútne zúfalej situácie, ktorá nemala riešenie. Každým pokusom niečo vyriešiť, stále zamotaný v sieti vytvorenou BIS, som sa zamotával stále viac a viac. V bahne močiara som sa takmer utopil. Bol som absolútne neskúsený a úplne sám. Jeden z katolíckych veriteľov ma pod hrozbou zavraždenia prinútil v Trenčíne podpísať také notárske zápisnice, že to až vyrážalo dych. Hrozba bola jednoduchá. Buď podpíšem notárske zápisnice, alebo ma veľmi ľahko prinúti podpísať životnú poistku a potom ma zabije. Žil som v neustálom strachu. Absolútne som nebol schopný kritického myslenia. Notárske zápisnice som v takomto strachu podpísal, len aby som získal trochu času, aby poľavil tlak a mohol som si na chvíľu vydýchnuť.
V jednom momente som pociťoval takú veľkú beznádej a zúfalstvo, že som vážne rozmýšľal o spáchaní samovraždy. Ani neviem, ako sa mi to podarilo prežiť. Život bol pre mňa v tom čase absolútne neznesiteľný. BIS na mňa organizovala doslova lov. Nevedel som, ako sa mám postarať o svoju rodinu. Dostal som sa do hmotnej núdze a v nej som mal vyrovnať nevyrovnateľné záväzky. Moje postavenie dokonale vystihovali nasledovné slová: „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili… no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného.“ Presne do takéhoto postavenia som sa dostal. Dokonca môj vlastný brat, po ktorom som zapieral plienky, mi napísal nasledovnú správu: „S Tebou môžem tak akurát drevo kálať.“. Z potreby dosiahnuť spoločenské uznanie som bol absolútne vyliečený.
Z toho, čo som napísal je zrejmé, aký veľký dosah mala cirkev cez KDH (bývalú tajnú cirkev). Počkala si, kým budem mať rodinu… Keďže som sa už druhý krát odmietol podriadiť, tak sa ma pokúsila priviesť k samovražde. Nepodarilo sa jej to.
Pokračoval som ďalej. Niesol som so sebou bremeno následkov a súčasne som v roku 2006 ako konateľ súkromnej bezpečnostnej služby s maďarskými vlastníkmi vykročil na novú paralelnú cestu. Moje vnútorné postoje však po celé ďalšie obdobie najlepšie vyjadrujú slová: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých…“ Jednoducho celé dlhé roky som potichu všetko to opovrhovanie a následky drastického násilného zásahu do môjho života mlčky znášal.
Cirkev sa však nevzdala. Chcela ma za každú cenu zlomiť a zničiť. Nasledovala ďalšia niekoľkoročná príprava a vytváranie podmienok na ešte oveľa tvrdší zásah, ako bol ten posledný. Zásah proti mne vykonaný tento krát cez ublíženie môjmu najmladšiemu dieťaťu…
(pokračovanie)